Za tento článok ďakujeme nášmu kamarátovi Zaškimu. Svetobežníci ma dlho presviedčali, aby som im napísal článok z mojich ciest. Úprimne, nikdy som nebol na písanie článkov, ale raz to muselo prísť a povedal som si, že sa do toho pustím. Takže tento článok berte ako moju prvotinu.
Rozhodol som sa napísať o jednom špecifickom mieste v Laose, náhornej plošine Bolaven Plateau, ktorú väčšina cestovateľov preskočí, alebo sa do tejto krajiny zrejme ani nikdy nevydá.
Nápad prejsť tieto končiny skrsol už v roku 2015, keď som prvýkrát cestoval po Ázii. Bol som v Laose, ale počul som o tejto oblasti od nejakého backpackera. Údajne je tam jedna oblasť, ktorá je ako stvorená na roadtrip na motorke. Oblasť plná vodopádov a nádhernej prírody. Avšak vtedy výlet na tieto miesta nebol prioritou a prešiel som rovno z mesta Vientiane na 1000 ostrovov (12 hodinová nočná cesta busom, uff). Momentálne však žijem vo Vietname, takže som si povedal, že na ceste domov by som to mohol skúsiť cez Laos.
Celé plánovanie prebehlo tak, že som kamarátke Laosanke Panoy, ktorá študuje vo Vietname, povedal, že by som ju mohol prísť pozrieť na pár dní počas letných prázdnin. Keďže bola práve vtedy doma, mohli sme tento roadtrip absolvovať. Plán bol kúpiť letenku a ísť niekedy cez leto. Prípravy? Neboli asi žiadne 😀
1. deň
Stretnúť sme sa mali v Pakse, jedinom väčšom meste v okolí, ktoré má letisko. Takže hodinový let zo Saigonu s vrtuľovým lietadlom bol v pohode. Príchod do Pakse bol bez problémov a prvé poobedie sa nieslo v nájdení prenájmu motoriek a plánovaní cesty. Taktiež sme zbehli pozrieť zopár kamarátov a vyšli do miestneho chrámu pozrieť budhu.
Existujú dve možné cesty, ako sa dá jazdiť okolo Bolaven Plateau. Malý okruh a veľký okruh. Malý okruh trvá dva dni a môžete si počas neho pozrieť pekné vodopády. Veľký okruh trvá približne 3-4 dni, avšak zavedie vás na miesta, kde turisti zvyčajne nezablúdia. Môžete tak uvidieť reálny život (napríklad aj nevybuchnuté hlavice z vietnamskej vojny, ktoré tam zhadzovali Američania). Rozhodli sme sa spraviť si dlhší okruh, kedže sme mali dostatok času.
2. deň
Prvý cieľ bol jasný: vidieť vodopád. Absolvovali sme úvodné prípravy, raňajky, natankovanie a vyrazili sme na cestu. Asi po dvoch hodinách sme dorazili ku vodopádu Tad Fan. Dovolím si povedať, že niečo úchvatnejšie som ešte nevidel!
Vďaka zipliningu sa nám naskytol neuveriteľný výhľad ponad údolie – to sme si predsa nemohli nechať ujsť 🙂
Tento skvelý zážitok nám zabral väčšinu dňa a teda plán na poobedie bol jasný – nájsť ubytko v Paxongu. Podarilo sa a okrem toho sme stihli pozrieť pár ďalších vodopádov.
Večer sme úplne unavení zaľahli.
Laos má síce tropické podnebie, Paxong však leží vo výške 1600 m nad morom, takže večer tu býva celkom chladno. Pivo sme si teda vychutnali vonku vo svetri.
3. deň
Keďže celá planina je stvorená na pestovanie kávy, naša prvá zastávka bola blízka kávová plantáž a ranná káva.
Kedže sme túto oblasť navštívili v auguste, čo bolo práve v strede dažďového obdobia, na ďalšiu cestu sme sa vyzbrojili pršiplášťmi.
V tento deň sme chceli prejsť čo najviac a dostať sa aspoň k vodopádu Tad Katamtok. Našťastie nám počasie doobeda veľmi prialo a teda asi o 11 hod sme už boli na mieste, odkiaľ sme mali absolvovať dvojhodinový zostup do rokliny ku vodopádu. Keďže posledné dní celkom pršalo, táto cesta bola veľmi zábavná a najmä plná blata. Na konci to ale stálo za to a my sme sa ocitli priamo pri srdci vodopádu. Najvtipnejšie bolo, že celý čas sme mali so sebou psieho sprievodcu, ktorý nás pri každej odbočke v džungli čakal a ukazoval nám správnu cestu. Bez neho by to asi trvalo celkom dlhšie.
Poobede sa veľmi schyľovalo k búrke a teda sme šliapli na plyn, aby sme sa dostali aspoň do Seongu, malého provinčného mesta s drobným guesthaousom a na večeru sa skryli pred dažďom.
4. deň
Slniečko už ráno svietilo a preto sme sa hneď po raňajkách a káve (samozrejme opäť priamo na plantáži), vydali na cestu. Kráčali sme až do obed, pokiaľ nás nezastavil hlad a búrka. Našťastie sme sa ocitli priamo v dedine Panoy, v rodinnej lokálnej reštaurácii, kde nebol žiadny problém vysvetliť, že chceme jesť.
Chceli sme navštíviť ešte jeden vodopád, ktorý sa mal nachádzať úplne mimo hlavných ciest. Každý nás po ceste odhováral, aby sme tam nešli, že to nie je bezpečné. Bol to však náš posledný deň. Vedeli sme, že ak sa nič nestane, v ten deň dorazíme späť do Pakse, takže sme to riskli. Museli sme odbočiť z hlavnej cesty a ísť po poľných, rozmočených, blatových cestách. Bol to zážitok. Napokon však bola voda až tak hlboká, že sme museli nechať motorky odstavené a ďalej ísť pešo.
Domáci Laosania sú veľmi pohostinní a netrvalo dlho a viezli sme sa na traktore.
Tento vodopád bol sklamaním, kedže aj napriek inštrukciám od miestnych sa nám ho nepodarilo nájsť. Keďže sme sa potrebovali poobede dostať do mesta, vzdali sme to a otočili späť.
Posledný deň býva najlepší a inak tomu nebolo ani tentokrát. Na záverečnom úseku som dostal v blate šmyk a celý som sa aj s motorkou v ňom vyváľal. Nuž, aspoň boli nejaké zážitky 🙂
Večer sme dorazili späť do Pakse a zvládli sme už len večerné pivo, porozprávať sa a po troch dňoch na motorke zaľahnúť a spať.
Tým sa skončil krátky roadtrip po Laose. Na ďalší deň som nasadol na autobus a prekročil hranice Thajska…
Ale to už je iný príbeh. Určite však každému, kto sa ocitne v okolí spomenutých miest, takýto zážitok odporúčam. A hlavne: dávajte si pozor!
